Pamätám sa na časy, keď som s maminou chodievala z Banskej Bystrice do Bratislavy na výlety. Mali sme a stále máme našu spoločnú tradíciu, dať si obed v jednej z útulných reštaurácií v centre mesta. Zvyčajne sme sa z vlakovej stanice rozhodli ísť pešo, a tak sme vždy prechádzali cez Námestie slobody. Nikdy sme sa nerozprávali o tom ako a prečo námestie vyzerá tak ako vyzerá, skôr sme sa snažili čo najrýchlejšie dostať odtiaľ preč a dávať si pozor na rozbité fľaše a opitých ľudí. Po zotmení sme sa pre istotu radšej vydali okľukou.
Lucia Jaďuďová (18) je študentkou Leaf Academy v Bratislave. Aktívne sa zapájala do organizovania TEDxYouth v Žiline, absolvovala stáž v Národnej rade Slovenskej republiky a študijný program na Lycée Saint Louis v Saumur vo Francúzsku. Posledných šesť rokov spolupracovala s Bábkovým divadlom na rázcestí v Banskej Bystrici. Esej bola napísaná pôvodne ako školská práca v anglickom jazyku na tému kolektívna pamäť (collective memory). Každý študent si mohol vybrať jeden pamätník alebo významné miesto z Bratislavy, ktoré je väčšinou nejakým spôsobom spojené so socializmom. Esej bola vypracovaná v apríli 2017 na predmet stredoeurópskeho seminára (Central European Seminar), ktorý skúma históriu a súčasnosť nášho regiónu. Je jednou z ambasádoriek občianskeho združenia Dobré miesto.
Pamätám sa na časy, keď som s maminou chodievala z Banskej Bystrice do Bratislavy na výlety. Mali sme a stále máme našu spoločnú tradíciu, dať si obed v jednej z útulných reštaurácií v centre mesta. Zvyčajne sme sa z vlakovej stanice rozhodli ísť pešo, a tak sme vždy prechádzali cez Námestie slobody. Nikdy sme sa nerozprávali o tom ako a prečo námestie vyzerá tak ako vyzerá, skôr sme sa snažili čo najrýchlejšie dostať odtiaľ preč a dávať si pozor na rozbité fľaše a opitých ľudí. Po zotmení sme sa pre istotu radšej vydali okľukou. Keď si na to všetko teraz spomínam, námestie na mňa pôsobilo ako dávno zhrdzavený veľkolepý socialistický projekt. Nikdy som sa nesnažila nájsť si o ňom viac informácií. Zaradila som sa medzi mnohých, ktorí si mylne spájajú tento priestor čisto so socializmom. Námestie slobody poukazuje na nedostatočnú znalosť našej slovenskej socialistickej minulosti.
Na Slovensku máme tendenciu všetko sivé považovať automaticky za socialistické, zlé a nepekné. Aj Námestie slobody je pre nás socialistické, avšak toto miesto má oveľa dlhšiu minulosť. Návrhy na architektonický vzhľad sa začali formovať v období medzivojnovej Československej republiky. Vtedajšia vláda si uvedomila jeho veľkosť a jedinečnosť a rozhodla sa využiť jeho potenciál na vlastné reprezentatívne zámery. Vyhlásila architektonickú súťaž. Asi netreba dodávať, že obdobie medzi dvoma svetovými vojnami bolo pre náš národ časom demokracie. Nový architektonický štýl, funkcionalizmus, symbolizoval aspekty demokracie a rýchlej industrializácie. Aj keď sa nakoniec žiaden z projektov (všetky boli funkcionalistické) nezrealizoval, architektonický štýl ostal námestiu blízky aj naďalej. Ďalšia veľká medzinárodná architektonická súťaž sa konala počas druhej svetovej vojny, keď sa aj slovenský štát rozhodol využiť rozľahlý priestor na svoje ideologické účely. Chcel z neho vytvoriť novú vládnu štvrť. Najviac pozornosti si vyslúžil návrh talianskych architektov Adalberta Liberu a Ernesta La Padulu. Projekt bol pompézny a tým pádom aj ekonomicky veľmi náročný. Z tohto dôvodu súťaž nakoniec vyhral Jozef Gočár. Návrhy (v súťaži ich bolo viac) mali prvky charakteristické pre architektúru demokratického Československa dvadsiatych a tridsiatych rokov.
Marián Potočár, architekt zaoberajúci sa históriou architektúry a Námestím Slobody, sa dotýka tejto témy v knihe Moderné a/alebo totalitné v architektúre 20. storočia na Slovensku: ,,Na pozadí štátnej politiky sa kontinuálne vyvíjala architektonická profesia, ktorá napriek nacionalistickej eufórii nezaprela silný vplyv medzivojnovej československej avantgardy.”(Potočár, 159) Od slovenského štátu sa zjavne očakávalo nasledovať nielen ideologické, ale aj umelecké tendencie “vzorových krajín”, v čom nakoniec úplne neuspel. Po skončení druhej svetovej vojny sa námestie stalo atraktívnym aj pre socializmus. Zmeny na námestí sa diali viac-menej v modernom štýle. Jeden z najväčších zásahov prebehol až v roku 1980, kedy sa postavila dominantná fontána v strede námestia a osadilo sa gigantické súsošie súdruhov a Klementa Gottwalda, prvého komunistického prezidenta Československa. Tieto dva prvky v nás vzbudzujú dojem socializmu asi najviac. Režim prezentoval fontánu ako symbol socialistického režimu. V špecializovanom časopise Projekt, revue slovenskej architektúry z roku 1979, Virgil Droppa, jeden z architektov prestavby, prezentuje nový plán námestia: ,,Fontána Družby koncipovaná do symbolicky sa rozvíjajúceho kvetu s reliéfnym prstencom stvárňuje myšlienku priateľstva a mierového spolužitia národov socialistického spoločenstva.” (Droppa, 22) Vtedajšia akceptovaná ideologická interpretácia fontány prezentovaná dvoma architektmi Virgilom Droppom a Jurajom Hlavicom a troma sochármi Tiborom Bártfayom, Karolom Lackom a Jurajom Hovorkom, v sebe nesie aj iný, nesocialistický význam. Kvitnúci kvet lipového stromu symbolizuje okrem iného aj slovanstvo. O tomto “pokrvnom” pute sa z vôle režimu v tom čase veľmi nehovorilo. Napriek tomu sa lipový kvet objavil na najväčšej fontáne na Slovensku. A tak sa vraciame k tomu, že sme nedostatočne oboznámení s históriou slovenskej architektúry. Socialistická propaganda má na našu kolektívnu pamäť stále vplyv.
Na minulosť sa zabúda niekedy až prirýchlo. Aj z Námestia Slobody si pamätáme len posledných 40 rokov jeho existencie, a aj tie neúplne. Boli časy kedy systém dokonca bojoval proti “kozmopolitnému námestiu”. Dnes môžeme nájsť na jeho severovýchodnej strane Ministerstvo dopravy a výstavby. Desaťposchodová budova, Poštový palác bola postavená krátko po druhej svetovej vojne. Vieme čo sa však stalo s jedným z jeho architektov? Po tom ako sa socializmus rozšíril po celej našej krajine, sa začali funkcionári zaujímať o Námestie slobody, rovnako ako všetky režimy predtým. Jeho poloha v centre mesta a nesmierna rozloha dopomohli k myšlienke, že by sa malo jednať o reprezentatívne miesto mesta. Ale bol v tom jeden háčik - Poštový palác. V roku 1946 sa konala architektonická súťaž na túto budovu. Vyhral ju architektonický ateliér Kramára a Lukačoviča. Budovu postavili vo funkcionalistickom štýle, charakteristickom pre medzivojnovú Československú republiku. Funkcionári vedeli, že je Poštový palác funkcionalistický a nereprezentuje myšlienku socialistického modernizmu, umeleckého štýlu, ktorý bol schválený Sovietskym zväzom a bol populárny v 40-tych a 50-tych rokoch 20. storočia. A tak sa v roku 1954 rozhodlo o vypísaní novej architektonickej súťaže požadujúcej zakrytie “kozmopolitnej budovy”, aby nešpatila námestie. Jeden z návrhov dokonca inicioval postavenie vysokého múru pred budovu, tak by ju z námestia nebolo vidieť. Našťastie sa ani jeden z plánov nezrealizoval. To však neznamená, že jeden z architektov Poštového paláca nezaplatil za svoje dielo krutú daň. Architekt Eugen Kramár bol neprávom uväznený a bol mu odňatý celý jeho majetok. Počas tohto obdobia musel spoza mreží väznice navrhnúť niekoľko budov pre režim. Jeho dcéra, Zina Kramárová-Mihalčíková si spomína na utláčanie rodiny režimom v knihe Eugen Kramár: Poézia a galeje - spomienky architekta: ,,Otec bol ako mladý architekt veľmi úspešný a ako 33-ročný sa stal univerzitným profesorom. A zrazu otca bezdôvodne zavreli na viac ako 10 rokov, mamu na 13 mesiacov a ďalších piatich príbuzných stihol podobný krutý osud. Doma zostalo šesť malých detí od 10-mesačného po 7-ročného.” (Kramár) Rodina architekta Kramára bola perzekuovaná kvôli výstavbe Poštového paláca na Námestí slobody. Až v polovici 70-tych rokov sa režim rozhodol naplno zrealizovať ideologický podtón na Námestí slobody. Predtým došlo k viacerým architektonickým súťažiam a k premenovaniu na Gottwaldovo námestie, ale miesto ostalo chátrať. Virgil Droppa opisuje vo svojom článku Gottwaldovo námestie v Bratislave - od súťaže po realizáciu ako námestie vyzeralo v 50-tych rokoch: ,,Bezprašnou asfaltovou úpravou v ďalšom období sa na námestí vytvorila veľká parkovacia plocha pre osobné autá a autobusy; po pracovnom čase a v období pracovného voľna zívala prázdnotou, bola to len monotónna, esteticky nevzhľadná plocha s pozostatkami olejových škvŕn.” (Droppa, 22) Funckionári tak rozhodli, že námestie bude plniť podradnú úlohu parkoviska, kým nezačne vykonávať svoje ideologické poslanie. Chceli snáď týmto spôsobom zaručiť u občanov rýchlejšie zabudnutie jeho významnej úlohy z minulosti? Dnes si aj tak myslíme, že išlo o pôvodne socialistický projekt. Pripadá mi to ako paradox, nakoľko jeden architekt Poštového paláca bol na desaťročie uväznený, pretože sa nepoddal režimu. Všeobecne neznalý prístup k histórii a k významu námestia podkopáva hodnotu a prácu ľudí, ktorí sa rozhodli bojovať proti režimu architektúrou.
Negatívny a následne skoro ľahostajný prístup k Námestiu slobody (a iným pamiatkam) sa objavil relatívne rýchlo po nežnej revolúcii. V roku 1989 mali ľudia pocit, že sa začala nová éra pre našu krajinu a bolo potrebné pozabúdať na všetko čo nám nejakým spôsobom pripomínalo starý režim. Nakoľko sa Gottwaldovo námestie stalo vďaka propagande symbolom socializmu, nemohlo byť z tohto plánu vynechané. Ako prvé sa promptne zmenilo meno námestia z Gottwaldovo späť na Námestie slobody. Jedenásť metrov vysoké súsošie Klementa Gottwalda bolo pochopiteľne taktiež veľkým tŕňom v oku. Najskôr sa plánovalo jeho premiestnenie do depozitára galérie, avšak súsošie bolo na prevoz príliš ťažké. Z tohto dôvodu boli začiatkom roka 1990 odpílené všetky hlavy zo súsošia a odvezené do depozitára Bratislavskej mestskej galérie v Devínskej Novej Vsi. Zvyšok sa riadene detonoval priamo na námestí a kamene sa následne darovali školám na hodiny sochárstva. Potom sa námestie postupne nechalo napospas osudu. Je pravda, že sa tam ešte občas konali nejaké podujatia, avšak mesto sa oň nedokázalo dostatočne starať, a to až do takej miery, že sa najväčšia fontána na Slovensku musela v roku 2007 úplne odstaviť z prevádzky. Súčasná situácia námestia je opísaná Mariánom Potočárom v magazíne ALFA - Architektonické listy fakulty architekúry. Vo svojom článku Gottwaldovo Námestie slobody - námestie totalít? popisuje: ,,Rozsiahla nezastavaná plocha v centre mesta, v územnom pláne mesta, navyše len vágne definovaná ako zelená plocha, bez bližšieho špecifikovania jej urbánneho rázu prirodzene priťahuje aj developerov”(Potočár, 25) Autor následne upozorňuje, že sa začali objavovať viaceré projekty dostavania námestia a to súkromnými budovami. Takáto situácia nastala napríklad v roku 2012, kedy Bratislavu zaplavila verejná diskusia. Mesto sa rozhodlo, že by sa mala nefungujúca fontána Družba odstrániť a namiesto nej by sa mali postaviť garáže. K výstavbe po tlaku verejnosti a odborníkov nakoniec nedošlo. Aj napriek tomu námestie ďalej chátra, mestský mobiliar je posprejovaný, kusy porozbíjaného skla a odpadkov sa hromadia. Ako by asi vyzeralo toto miesto ak by sme všetci poznali jeho skutočnú minulosť?
Kto alebo čo má okrem samotných občanov na svedomí ich nevedomosť? V minulosti bola štátna propaganda úspešná v podávaní vyhovujúcich informácií a v zamlčiavaní tých nevhodných. Vďaka súsošiu Klementa Gottwalda a bývalému názvu námestia si Bratislavčania aj po toľkých rokoch pamätajú toto miesto ako Gottko. Fontána Družba bola prezentovaná ako reprezentácia priateľstva socialistických krajín. Nie je prekvapivé, že si ľudia asociujú námestie so socializmom. V tom čase občania nemali voľný prístup k informáciám a v súčasnosti nie je najjednoduchšie len tak zmeniť kolektívnu pamäť všetkých Slovákov, nakoľko nie je dostatočne podporovaná celospoločenská diskusia a propagácia histórie. Keď sa pozrieme na kroky mesta, celkom do tohto rámca zapadajú. Je to kvôli tomu, že by chcelo z lukratívneho miesta námestia vyťažiť alebo nepovažuje túto tému za dôležitú? Jedným z problémov, ktoré Slovensko má je, že sa po páde socializmu chcelo čo najviac odstrihnúť od minulosti - od značiek potravín a oblečenia až po spoločenské aktivity. Nerozprávali sme o socialistickej minulosti na verejnosti. Snažili sme sa koncentrovať na našu novú demokratickú minulosť a na veci a udalosti, ktoré prídu v budúcnosti. Zuzana Šidlíková, výskumníčka a expertka na históriu módy, štýlov a textilu 20. storočia a kurátorka výstavy Nech šije! Móda na Slovensku 1945-1989 v Slovenskej národnej galérii sa k tejto situácii vyjadrila. Na verejnej prezentácii jej novej knihy Stratená m(ÓDA), ktorú som navštívila, poznamenala: ,,Snažíme sa zabudnúť na všetko čo je nejakým spôsobom spojené so socializmom. Nedokážem si predstaviť, že by bolo možné túto výstavu zorganizovať pred 15-timi rokmi.” Podľa môjho názoru sa Zuzana Šidlíková snažila poukázať na to, že sme sa po roku 1989 snažili v spoločnosti vybudovať imaginárne múry medzi socializmom a novou érou demokracie. V tom čase sme neboli pripravení si verejne pripomínať každodenný život za bývalého režimu. Avšak situácia sa pomaly mení. V televízii vznikajú relácie, vydávajú sa knihy a organizujú sa výstavy, ktoré majú u publika pozitívny ohlas. Práve preto si myslím, že postupom času bude možné zmeniť vnímanie občanov ohľadom Námestia slobody, ale je na to treba vynaložiť úsilie.
Námestie slobody je špecifické miesto, ktoré má dlhšiu minulosť ako len tú socialistickú. Všetky režimy 20. storočia ho ovplyvnili, od prvej Československej republiky, cez slovenský štát, socializmus, až po dnešnú demokraciu. Pre nedostatok ľahko dostupných informácii, povedomia a propagácie je námestie nesprávne asociované len so socialistickým režimom. Keď sa k tomu pridá celonárodná snaha o dištancovanie sa od predchádzajúceho režimu, skončíme v situácii kedy sa nám hmotné a nehmotné objekty pomaly strácajú pred očami (ako je tomu pri Námestí slobody). Naďalej však vidím svetielko nádeje. Slovensko postupne robí malé krôčky a čím ďalej tým viac si dokáže pripomenúť bývalé časy. Umelci, občianske združenia a experti tvrdo pracujú aby dokázali moderne a zaujímavo šíriť povedomie o histórii, a tak pomohli ľuďom a autoritám prijať socializmus ako časť svojho života. Potrebujeme viac aktivít ako bol napríklad projekt Bod 0, v ktorom sa stretli umelci z krajín V4, a snažili sa prísť s kreatívnymi nápadmi ako zachrániť Námestie slobody. V roku 2012 sa vďaka poľskému umelcovi Pawelovi Althamerovi podarilo premeniť fontánu Družba na pieskovisko, a tak dodať celému priestoru život. Pred nami je ešte cesta dlhá a kľukatá. Bude nám trvať kým budeme pripravení si pripomínať socializmus. Musíme sa preto postarať o to, aby sa medzičasom úplne nezničili všetky socialistické budovy, sochy a objekty. Ak dopustíme ich schátranie, v budúcnosti už budeme len ťažko hľadať miesta, ktoré by nám mohli slúžiť ako symboly spomienky našej koletkívnej pamäte.
Zdroje:
Author Collective. Gottko. Bratislava: Slovenská technická univerzita, 2014. Print.
Author Collective. Mestské zásahy 2015 / 95 nápadov ako zlepšiť Bratislavu / 95 Ideas How to
Make Bratislava Better. N.p.: Občianske združenie My sme mesto, 2015. Print.
Bulincová, Bohuslava, and Štefan Holčík. Bratislavské fontány. Bratislava: Tatran, 1990. Print.
Droppa, Virgil. "Gottwaldovo námestie v Bratislave - od súťaže po realizáciu." Projekt, revue slovenskej architektúry 10 (1979): 22-25. Web.
Dulla, Matúš , and Henrieta Moravčíková. Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava: Slovart, 2002. Print.
Dulla, Matúš. Architekt Emil Belluš. Bratislava: Slovart, 2010. Print.
Dulla, Matúš. Slovenská architektúra od Jurkoviča po dnešok. Bratislava: Perfekt, 2007. Print.
Karfík, Vladimír. Architekt si spomína. Bratislava: Spolok architektov Slovenska, 1993. Print.
Kotalík, Jiří T., Zdeněk Lukeš, Pavel Panoch, and Daniela Karasová. Josef Gočár. Praha: Grada, 2010. Print.
Kramár, Eugen . Poézia a galeje – spomienky architekta. Bratislava: Samo, 2014. Print.
Krivošová, Jana, and Elena Lukáčová. Premeny súčasnej architektúry Slovenska. Bratislava: Alfa - vydavateľstvo vedeckej, technickej a ekonomickej literatúry, 1990. Print.
Kusý, Martin. Architektúra na Slovensku 1945 - 1975. Bratislava: Pallas – vydavateľstvo SFVU, 1971. Print.
Kusý, Martin. Emil Beluš. Bratislava: Tatran, 1984. Print.
Moravčíková, Henrieta, Peter Szalay, Matúš Dulla, Marián Potočár, and Katarína Haberlandová. Moderné a/alebo totalitné v architektúre 20. storočia na Slovensku / Modern and/or Totalitarian in the Architecture of 20th Century in Slovakia. Bratislava: Slovart, 2013. Print.
Perrault, Dominique, Michal Bogár, Ľubomír Králik, Ľudovít Urban, and others. Bratislava Metropolis. N.p.: SAS - Spolok architektov Slovenska, 2013. Print.
Potočár, Marián . "Gottwaldovo Námestie slobody v Bratislave – námestie totalít? / Gottwald’s Freedom Square in Bratislava – a Square of Totalitarian Regimes?" ALFA - Architektonické listy fakulty architektúry 18.1 (2013): 18-25. Web.
Šebo, Juraj. Normálne 70. roky. Bratislava: Marenčin PT, 2009. Print.
Ševčík, Jiří, and Monika Mitášová. Česká a Slovenská architektúra 1971 – 2011. Praha: Akademie výtvarných umění, 2013. Print.
Šlachta, Štefan. Architektúra vec verejná. Bratislava: Spolok architektov Slovenska, 2009. Print.
Šlachta, Štefan . Sprievodca po architektúre Slovenska. Bratislava: Meritum, 1996. Print.
Stiller, Adolph, and Štefan Šľachta. Architektur Slowakei Impulse und Reflexion / Architektúra Slovenska. Salzburg: Slovart, 2003. Print.
Zalčík, Tibor, and Matúš Dulla. Slovenská architektúra 1976 – 1980. Bratislava: Veda - vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1982. Print.
"Bod 0 / Paweł Althamer, Krištof Kintera, Szabolcs Kisspál, Ilona Németh." Krokusgaleria.sk. N.p., n.d. Web. 24 Apr. 2017.
"Bod 0." Verejnypodstavec.com. N.p., n.d. Web. 25 Apr. 2017.
"Gottwaldovo námestie v Bratislave v plnej paráde." Vtedy.sk - verejnoprávna galéria spomienok národa. N.p., n.d. Web. 25 Apr. 2017.
"Monumentálna Gottwaldova socha. Na terajšom Námestí slobody ju prácne rozoberali dva roky." Bratislava.dnes24.sk. N.p., 17 Nov. 2016. Web. 24 Apr. 2017.
"Rok 1946: Začiatok výstavby na bratislavskom Námestí slobody." Vtedy.sk - verejnoprávna galéria spomienok národa. N.p., n.d. Web. 28 Apr. 2017.
"Sochy vo výslužbe." Aktuality.sk. N.p., 02 Oct. 2007. Web. 24 Apr. 2017.
"V roku 1990 vyhodili bratislavské súsošie K. Gottwalda do vzduchu." Vtedy.sk - verejnoprávna galéria spomienok národa. N.p., n.d. Web. 24 Apr. 2017.
Čomaj, Ján. "Eugen KRAMÁR - Potrhaný život profesora Kramára." Snn.sk - Slovenské národné noviny. N.p., 27 Jan. 2014. Web. 25 Apr. 2017.
Gehrerová, Ria. "Na námestie v centre Bratislavy vstúpite len na vlastné nebezpečie (Fotogaléria)." Dennikn.sk. N.p., 05 Nov. 2015. Web. 24 Apr. 2017.
Habertová, Viera. "Bratislavské Námestie slobody čaká oprava, fontánu Družba zatiaľ nie." Správy.pravda.sk. N.p., 09 Sept. 2015. Web. 25 Apr. 2017.
Himič, Dan. “Známa fontána na Námestí slobody je v dezolátnom stave: Toto si o tom myslí jej autor Juraj Hovorka!” Aktuality.sk, 29 May 2016. Web. 23. Apr. 2017.
Opoldusová, Jena. "Gottwald vyletel do vzduchu. Čo ďalej?" Kultura.pravda.sk. N.p., 07 Oct. 2011. Web. 24 Apr. 2017.
Thótová, Roberta. "Tibor Bartfay odovzdával sochami posolstvo." Kultura.pravda.sk. N.p., 05 Oct. 2015. Web. 26 Apr. 2017.